Nech to tu tak nestojí :-D
Možno vám táto jednorázovka bude pripadať oničom a s otvoreným koncom, ale mne sa páči :-)
Stála som pred bránou školy, ktorú navštvujem už druhým rokom. Vojdem do ošarpanej budovy plnej deciek môjho veku a nenápadne preplúvam davom. Nikto ma ani len nezaregistruje. Som nenápadná, aj keď o mojich vlasoch by sa to povedať nedalo. Sú výraznej svetlo ružovej farby. Snažím sa na ne moc neupozorňovať, ale niekedy sa to proste nedá. Stále si vyslužujem rôzne prezývky ako "ružová chudera" alebo "šprtka". Samé nepekné veci. Aj keď nie všetci sú rovnakí. Mám jednu, jedinú kamarátku. Aj keď sa snaží mi trošku pomáhať s mojím absolútne mizerným stredoškolským životom, som si vedomá toho, že ona si svoju reputáciu chce uchovať a tak sa moc nestretávame. Nie je to ten pravý priateľ po akom hádam túži každý. Som typ dievčaťa, čo rado číta, počúva hudbu, nie je rado stredobodom pozornosti a už vôbec nechce začínať nejaké konflikty. Radšej si to potichu vytrpím ako sa s niekým zbytočne pohádať.
Vojdem do svojej triedy a ihneď zamierim ku svojmu miestu. Je to druhá lavica v strednom rade. Sedím sama, nenašiel sa nikto kto by si ku mne sadol. Som pre nich čudáčka. Robím sa, že mi to nevadí, no v skutočnosti by som sa rada niekomu vyrozprávala. Nerátam svojho plyšového macka, ten moje výlevy počúva každý druhý deň. Nepochádzam z nejakej extra bohatej rodiny. Moja mama pracuje ako obyčajná recepčná v jednom podradnom hoteli, a to málo čo zarobí, môj otec prechlasce. Každý deň idem domov s pocitom, že sa mi stane niečo zlé, pretože otec sa znova neovládne. Takto piť začal potom, čo ho vyhodili z práce. Už to budú pomaly 3 roky.
Prichystám si veci na lavicu a dívam sa pred seba. Čakám na zazvonenie na prvú hodinu. Je mi celkom zima, tak sa snažím si svoje ruky skryť pod tenký šedý svetrík čo mám na sebe. Prehodím svoje dlhé jemne vlnité vlasy dopredu, aby som zakryla svoju tvár pred okolím, a len čakám. Z ľavej strany počujem ako Karin a Ino zase rozoberajú moju osobu, a z tej pravej zase chalani vtipkujú na môj účet. Vlastne, takto to je každý deň. A ako každý deň, počujem, ako niekto beží po chodbe pred triedou. A nemôže to byť nik iný, ako Sasuke Uchiha. Každé ráno chodí neskoro. Svojím spôsobom ho mám celkom rada. Vždy zastaví svojich kamošov keď mi chcú robiť zle. Povedala by som, že je jediný "dospelý" v tejto triede. Preletí okolo mojej lavice a zamieri na svoje miesto vedľa vysmiatého blonďáka Naruta. Sú to nerozlučná dvojka, niekedy im až závidím. Do triedy vojde učiteľ a takto sa začne nudná hodiny fyziky. V duchu vtipov a nadávok na moju osobu sa vlečie celý deň, až nastane čas obeda. Kráčam si to pomaly do jedálne, na chodbe je rušno. Okolo mňa bežia rôžny žiaci a ponáhľajú sa buď domov, alebo na nejaký krúžok. Tisnem si svoju ubohú tašku čo najviac k telu, aby keď do mňa niekto "omylom" vrazí, neskončil celý jej obsah na zemi. Bohužiaľ, moja snaha je márna. Niekto do mňa vrazí a ja sa cítim ako keby som to napálila do železného stĺpu. Našťastie udržím rovnováhu no taška mi vykĺzne z rúk a všetko z nej sa rosype po zemi.Chodba sa už vyprázdnila tak som tam stála len ja, a dotyčný.
,,Och, sakra, to som nechcel. Pomohol by som ti, ale už meškám na tréning." Bol to Sasuke. Nečakala som, že by sa mi ospravedlnil.
,,Nie, veď to je ok. Ja si to pozbieram." Snažím sa dívať do zeme a nie do jeho krásnych čiernych očí. Mám pocit, že sa usmial a potom sa rozbehol preč. Povzdychnem si a zohnem sa, že si tie veci pozbieram. Nečakala som, že si predo mňa Sasuke kľakne, a bude mi pomáhať zbierať moje šarabrachy. Prekvapene sa naňho dívam, úplne som zabudla na svoju "taktiku" - dívať sa do zeme. Zahryznem si do pery, aby som potlačila úsvem a pomáham mu zbierať. Keď všetko nahádžeme do mojej tašky postavíme sa. Pozriem sa na neho a už som mu chcela poďakovať, keď ma predbehol. ,,Ty máš zelené oči." Povie takým prekvapeným hlasom a usmeje sa. Dosť ma tým zaskočí. Lícia sa mi sfarbia do červena a uhnem pohľadom. ,,Um..ideš už domov?" Prečo sa so mnou rozpráva? No, mala som v pláne ísť na obed ale asi to zruším. Miesto odpovede len prikývnem na súhlas. ,,Čo keby ťa idem vystrojiť? Ak vynechám jeden tréning, ešte ma to nezabije." Hodím po ňom očkom a, ako inak, usmieva sa od ucha k uchu. Tiež sa jemne usmejem a nezostáva mi nič iné ako znova prikývnúť. Rozprávať v tejto chvíli by nebol asi najlepší nápad. Keď som nervózna buď začnem nezmyselne koktať, alebo sa zaseknem v polovici vety a zdupkám preč.
Pohneme sa smerom zo školy. Po ceste ani jeden z nás nerozpráva. Nechápem prečo ma chcel ísť vystrojiť. Zničohonič si z vrecka na rifliach vytiahne balíček cigariet a zapalovač. Nevedela som, že fajčí. ,,Chceš?" Ponúkne ma. Len zakrútim hlavou. Nikdy nezačnem fajčiť. Nezničím si zdravie. On nad mojou odpoveďou len mykne plecom a on si zapáli. Keď vyfúkne poriadnu dávku dymu opýta sa ma. ,,Ty si Sakura, že?" Čudujem sa, že vie moje meno. Prikývnem. Nie som si istá, či ma videl, ale asi áno, keďže pokračoval. ,,Prečo si necháš robiť zle od Karin a jej noxlediek? Veď trošku zabojuj. Som si istý, že keby chceš, tak je z teba kráľovná školy. Pretože krásna teda si." Počujem dobre? Povedal, že som krásna? Je toto len hlúpy vtip? Určite. Určite si zo mňa len vystrelil. Teraz sa sem isto prirúti Karin s tým, že to má nakamerované, a že budem nová hviezda internetu, čo sa nechala nachytať. Stále čaká na moju odpoveď. ,,Robíš si zo mňa srandu?" Och, skomolila som jednu normálnu vetu, to je snáď zázrak! Hodí na mňa prekvapený pohľad. ,,Nie, mal by som? Nie som z tých, čo si uťahujú z ostatných. Ja rád dávam šancu ľuďom sa vyjadriť, a až potom ich odsúdim. No aj keď, ty toho moc nenarozprávaš že?" Usmeje sa. Naozaj sa na mňa usmial. Z pod pier unikol jeden úsvem aj mne. Svoj pohľad som z neho stočila do zeme a sledovala cestu pod nami. ,,Máš aj krásny úsvem." Znova ma prinúti sa na neho pozrieť. Už nefajčil. Len sa na mňa díval jeho úprimnými očami a sledoval čo budem robiť. Pootvorila som ústa a neustále som s ním udržiavala očný kontakt. ,,Sľúb mi, že nabudúce, keď ťa bude Karin alebo Ino ohovárať niečo im povieš. Dobre?" Mierne sa usmial a zastal. Čakali sme kým na semafore nabehne zelená. ,,Prečo to robíš? Pr-prečo chceš aby som sa mala lepšie?" Super, zakoktala som sa. Som krava, krava, krava! ,,Ako som už povedal, prídeš mi ako super dievča, tak nechcem aby si sa utápala vo svojom svete, keď tento je tak krásny keď nájdeš ten správny smer." Pohol sa dopredu. Ja som stála na mieste. Pár krát som zažmurkala a rozutekala som sa za ním. Moje srdce splašene bilo. Neviem či z krátkeho behu alebo z toho čo povedal. ,,Sasuke...ďakujem." Nič iné som mu ani povedať nemohla. On sa na mňa len usmial. Milujem keď sa usmieva. Po chvíľke ticha zastavíme pred starou bytovkou a ja chcem vojsť do svojho vchodu keď ma zastaví jeho hlas. ,,Sakura, dúfam, že splníš svoj sľub." Znova ma prinúti usmiať sa. Splním ho. Kvôli tebe. Samozrejme toto mu nepoviem. Miesto toho len prikývnem. On zakrúti hlavou a zakýva mi. Potom sa otočí a vydá sa opačnou stranou preč.
Privolám si výťah. Zatiaľ čo čakám, opriem sa o stenu vedľa výťahu a premýšľam. Ako je možné, že ja by som mohla mať také šťastie? Veď on so mnou normálne flirtoval! Chce sa mi rozpustiť od šťastia! Niečo takéto sa predsa deje iba vo filmoch. Och bože! Vrátiť sa späť na "zem" ma prinúti až výťah, ktorý vydáva čudné zvuky. Vkĺznem dovnútra a stlačím číslo štyri. Opriem si hlavu o jednu z pomaľovaných stien výťahu a modlím sa, aby nebol otec doma. Alebo aby bol aspoň triezvy. Veď sú len tri hodiny poobede.
Otvorím dvere od nášho bytu a poobzerám sa. Mama doma nie je, nevidím na zemi jej obvyklé topánky na opätku. No zato otcove ošarpané tenisky sa povaľujú rovno predo mnou. Povzdychnem si a zavriem za sebou dvere. ,,Som doma!" Zakričím a čakám odpoveď. Želám si aby sa ozval môj otec príjemným hlasov a objal ma. Miesto toho počujem ako otcovi vypadla fľaša piva z rúk a prikotúlala sa až ku mne. Povzdychnem si a zahodím ju. Bola už prázdna. Prejdem chodbou až do skromnej obývačky. V kresle sedí môj otec a nevyzerá moc triezvo. Krátke vlasy má mastné, je neoholený, a nahlas chrápe. Asi zaspal. V telke ide na plné pecky pustený futbalov zápas. Spomínam si, že keď som bola malá spolu sme sa na futbal dívali. Kde sú tie časy? Telku vypnem a odchádzam do svojej maličkej izbičky. Školskú tašku hodím do kúta a začnem sa prezliekať do domáceho oblečenia. Keď už mám na sebe tepláky a som len v podprsenke, dvere na mojej izbe rozrazí môj otec. ,,Sakura!" Vykríkne. Ja sa snažím si tričkom zahaliť svoj dekolt a vystrašene sa na neho dívam. Kolíše sa z jednej strany na druhú a oči má podliate krvou. ,,Prečo keď si prišla, si ma ani nepozdravila?! Ty malá nevďačná mrcha! Daj mi prachy na pivo idem preč!" Zakričal na mňa hrubým hlasom. Skoro som mu nerozumela, musí mať v sebe už veľa alkoholu. ,,Počkáš chvíľu? Len sa oblečiem." To že mi nadáva, mi už ani tak nevadí, zvykla som si. Vystrašilo ma, keď sa usmial. ,,Nemusíš sa obliekať. Vlastne by si sa mohla vy-vyzliecť." Hlas sa mu trošku zlomil na poslednom slove, pretože sa prudko rozkašlal. Musel sa oprieť o rám dverí aby nespadol. Musela sa mu ukrutne točiť hlava. Zostala som maximálne vystrašná. Naozaj povedal aby som sa vyzliekla? Je normálny? ,,No tak bude to?! Alebo ti mám pomôcť?" A už si to ku mne mieril s rukami natiahnutými pred seba. ,,Nie!" Skríknem a chcem sa dostať od neho čo najďalej. Snažím sa prekĺznuť popri ňom preč z izby, no jeho ruky ma schmatnú a hodia na posteľ. Z hrdla mi unikne nejden výkrik. Lahne si na mňa a rukami sa snaží strhnúť zo mňa podprsenku. ,,Nie!" Bránim sa, škriabem ho, kopem ale je na mňa moc silný. ,,Prestaň sa už konečne vzpierať, a urob svojmu oteckovi radosť!" Strelí mi facku. Nikdy mi ešte nedal facku. Zaskočí ma to tak, že sa dokonca prestanem vzpierať. Len na neho vystrašene hľadím. On to využije a moje útle ruky schmatne do svojej jednej a druhou, zo mňa strháva podprsenku. Z očí sa mi začnú rinúť slzy a z pier mi vychádza šepot slova nie. Nechcem svoje "poprvé" s ním. Vo vchodových dverách započujem kľúče. To je mama! Mojím telom prebehne pocit nádeje. Našťastie, otec zabudol zavrieť dvere, takže je celkom dobrý výhľad z chodby do mojej izby. Počujem mamu, ako zhíkne a jej tašku ako padá na zem. ,,Ty zviera! Okamžite zlez z mojej dcéry!" Skríkne mama a prirúti sa do mojej izby. Chytí otca za tričko a snaží sa ho zo mňa dať dole. Otcovi sa to očidvidne nepáči. No chvalabohu, postavil sa zo mňa a s krikom odišiel z bytu. Ja sa posadím na posteli a dívam sa pred seba. Na líciach mám stále cestičky po slzách. Tisknem k sebe roztrhanú podprsenku. Moja mama si sadne ku mne a obíme ma. Chlácholí ma, že sa to už nikdy nestane. No ja viem, že ona nezmôže nič. Nabudúce to môže skončiť úplne inak. Potrebujem trochu vzduchu. Postavím sa a poprosím mamu či by som mohla byť sama. Samozrejme ma chápe a odíde z izby. Je mi jasné, že ide plakať do kúpeľne. Rýchlo sa prezlečiem naspäť do toho čo som mala v škole a odídem z bytu. Výjdem von a ihneď ma do tváre udrie studený jesenný vietor. Zhlboka sa nadýchnem a vydám sa smerom nevedno kam. Len tak kráčam a premýšlam. Nabudúce keby na mňa otec niečo skúšal nezaváham ani na minútu a budem musieť niečo spraviť. Buď zavolať políciu alebo ho nejako omráčiť. Nechápem svoju mamu. Prečo sa s ním nerozvedie? Prečo ho nevyhodí z bytu keď bude triezvy? Kráčam už aspoň hodinu keď ma nohy zavedú k detskému ihrisku. Je tu hojdačka, pieskovisko a jedna stará lavička. Ihrisko je dosť ďaleko od bytoviek a dosť blízko malého parku. Sadnem si na starú lavičku a dívam sa do neba. Dúfam, že ten tam hore má dobrý dôvod na to, že ma takto trestá. ,,Ale, ale, koho to tu máme." Zpremýšlania ma preberie mne dosť nepríjemný hlas. Samozrejme je to Karin a Ino. Pozriem sa na ne a prajem si aby odišli. ,,Naša chuderka je tu sama. Prečo nie si zalezená doma ako celý svoj život? Čo ťa prinútilo výjsť na čerstvý vzduch ty socka hm?" Tentokrát sa do mňa naváža Ino. Spomeniem si na "sľub" čo som dala Sasukemu. Asi prišiel čas sa postaviť vlastným problémom a neutekať pred nimi. ,,Čo keby ste ma vy dve anorektické kozy nechali a odišli? Či máte potrebu ma stále urážať? Kompenzujete si na mne svoje vlastné chyby? Inak to nevidím." Samú seba prekvapím kde sa vo mne nabrala taká sila im toto povedať. Ale pohľad na prekvapenú Karin s otvorenými ústami stál za to. ,,Ty hnusná chudera! Ako sa opovažuješ?! Počkaj zajtra, budeš mať peklo!" Vykríkne na mňa Ino a priženie sa ku mne. Nemám potuchy čo chce robiť. Udrie ma do tváre tak rýchlo, že sa nestihnem ani brániť. Karin sa priženie tiež a kopne ma do nohy. Chce sa mi vykrúknuť od bolesti. ,,To máš zato, že si sa nám postavila. Už to radšej nerob." Povie škodoradostným hlasom Karin a zo smiechom odídu. Ja sa držím za nohu a z očí mi začnú padať slzy. Poslúchla som Sasukeho a postavila som sa im a čo z toho? Je to ešte horšie ako pred tým. S menšími problémami sa postavím z lavičky a vyberiem sa domov. Ani nechcem vedieť ako vyzerám. Rozmazaná špirála, modrina pod okom, krívam. Musím pôsobiť ako nejaká bezdomovkyňa. Na moje šťastie si to rovno predomnou kráča Sasuke aj Naruto. Nie, nie, nie! Nesmú ma takto vidieť. Rýchlo sa skryjem za jeden veľký smrek pred jednou bytovkou a čakám kým prejdú. Dúfam, že sa mi nevšimli. Keď prechádzajú okolo mňa, dych sa mi zatají. Rozprávajú sa o futbale. Keď už sú dostatočne ďaleko, dych sa mi vráti do normálu a ja sa vrátim späť na chodník. Nečakala som ale, že Sasuke bol Naruta iba vystrojiť a on sa vráti. ,,Sakura?" Jeho hlas na mňa pôsobí ako zásah elektrinou. ,,Nie." Zašepkám si pre seba, no to už Sasuke skočí predo mňa znova sa usmievajúc. Jeho úsmev však zamrzne keď sa mi pozrie do tváre. ,,Čo sa ti stalo?" Neunikne mi strach v jeho hlase. Ja len znova klopím pohľad do zeme a neodpovedám mu. Nedokážem to. V očiach ma zase štípu slzy. ,,Sakura, no tak povedz mi to." Jeho ruky sa mi obmotajú okolo ramien a on si ma k sebe pritiahne. Obíme ma. Prekvapením sa mi rozšíria oči. Nečakala som to. Slzy sa mi prederú spoza očí a ja sa mu rozplačem v náručí. Obmotám mu ruky okolo krku a rozplačem sa naplno. Všetko na mňa doľahlo. ,,Pššt, neplač, prosím." Jeho ruky ma hladia na chbte. Je to tak príjemné. ,,P-prepáč." Zašepkám mu do trička. Nachvílu ma prestane hľadiť, no ihneď pokračuje. ,,Začo sa mi prosím ťa ospravedlňuješ?" V jeho hlase je štipka pobavenia. ,,Dodržala som sľub. A ako som dopadla." Znova zamumlem. Trošku to s ním trhlo. Odtiahol sa odo mňa a pozrel sa mi do tváre. Nemala som silu mu ďalej vzdorovať, a tak som sa mu pozrela do očí. ,,Toto ti spravila Karin?" Bol nahnevaný. Trošku som sa zľakla, no prikývla som. Odfrkol si. ,,Mohol som si to myslieť." Zašepká si pre sebe. Moje telo sa začne triasť pod ďalším prívalom vzlykov, ktoré sa snažím zadržať. Chcem ho objať, no neviem či smiem. Nevydržím už ďalej zapierať a tak mu skočím do náručia a znova ho obímem. Moje slzy zmáčajú jeho tričko. On ma obíme hádam ešte silnejšie ako pred tým. ,,Neplač. No tak." Utešuje ma. ,,Vezmem ťa domom dobre?" Zašepká mi do ucha. Ja sa s trhnutím od neho odtiahnem. ,,Nie!" Potichu vykríknem a stále zostávam v jeho objatí. ,,Prečo?" Mojou reakciou je očividne zaskočený. ,,J-ja..." Snažím sa mu nedívať do očí. Pohľadí ma po tvári. ,,Mne to môžeš povedať." Jeho oči sú tak úprimné. ,,Ale nie tu." Vykokcem zo seba a znova sa mu stúlim v náručí. Cítim ako prikývol. Preplietol si so mnou prsty a ťahal ma niekam preč. Bezpodmienečne som mu dôverovala. Po nejakých 15 minútach ticha prerušovaného mojím nepokojným dychom, sme zastavili pred honosne vyzerajúcim domom. Asi tu býval. Vošli sme cez kovovú bráničku až k obrovským vchodovým dverám. Odomkol a vstúpili sme. Zvnútra dom vyzeral ešte lešpie ako zvonka. Ťahal ma hore schodby do jeho izby. Dom bol prázdny. Vošli sme. Mal tu veľkú posteľ, pracovný stôl z počítačom, gitaru s reprákmi, veľkú vstavanú skriňu a obrovské okno pod ktorým sa dalo sedieť. Niečo takéto by som si nedokázala ani predstaviť. Pritiahol si ma k sebe na posteľ. ,,Rozprávaj." Povzbudil ma. Ja som si povzdychla a vyrozprávala mu celý svoj príbeh. Počúval každé moje slovo a mne to robilo dobre na duši. Keď som skončila sklopila som pohľad, pretože som sa bála, že teraz by ku mne mohol pocítiť odpor, a ja by som mu to ani nezazlievala. Znova ma pohľadil po tvrári. Keď som s ním stále neudržiavala očný kontakt, jedným pohybom ruky moju hlavu zdvihol, a prinútil ma dívať sa do jeho čiernočiernych očí. Nevidela som v nich žiaden odpor, iba porozumenie. ,,Chceš mi ešte niečo povedať?" Boli sme tak blízko. Moje srdce chcelo vykríknuť "MILUJEM ŤA!", ale rozum bol proti. Koho mám počúvnuť? Srdce alebo rozum? Stále sa mi díval do očí a mne sa, bez toho aby som o tom vedela, z pod pier vydrali dve slová, vyjadrujúce všetky moje pocity k nemu. ,,Milujem ťa." zašepkala som, nespúšťajúc z neho oči. Pohladil ma po tvári a položil svoje pery na moje. Och, bože, môj prvý bozk. A s ním! Jemne sa dotýkal mojich pier, akoby sa bál, že zmiznem. Obmotala som mu ruky okolo krku a prehĺbila bozk. Zrejme sa potešil, pretože mi chytil tvár oboma rukami a do bozku zapojil aj jazyk. Bola som trošku nervózna, no vedela som, že aj on. Jeho ruky prešli na môj krk. Prerušil bozk aby sme sa mohli nadýchnuť. Otvorila som oči. Díval sa na mňa tak..tak zamilovane. ,,Aj ja ťa milujem." Zašepkal a priložil znova svoje pery na moje. Bozkávali sme sa hodnú chvíľu. Napokon ma objal a spýtal sa ma či si dám sprchu. Trošku som sa zapýrila no súhlasila som. Podal mi uterák a jeho nejaké tričko a poslal ma do kúpeľne. Keď som za sebou zatvroila dvere oprela som sa o ne a zošuchla som sa na zem. Moje srdce bilo ako o závod. Som tak strašne zamilovaná! Milujem ho z celého srdca, a myslím, že on mňa tiež. Vstala som a vyzliekla sa. Ešte raz som skontrolovala či sú zamknuté dvere. Boli. Premáhal ma strach, že sa tu zjaví môj otec, no to neprichádzalo do úvahy. Vkĺzla som do sprchového kúta a nechala som horúcu vodu precitnúť do mojej pokožky. Po nejakej polhodinek v sprche som vyliezla a začala sa sušiť. Nakoniec som si obliekla svoje spodné prádlo a Sasukeho tričko. Bolo mi asi o tri čísla väčšia. Siahalo mi trošku nad kolená. Svoje oblečenie som nechala na zemi. Chcela som zavolať mame, že nech ma nečaká. Nechcela som od Sasukeho odísť. Zobrala som ešte jeden uterák a sušila som si ním vlasy. Vyliezla som z kúpeľne a vošla do Sasukeho izby. Sedel na zemi pri posteli a vyzeral, že sa nudí. Hneď ako započul, že som prišla zdvihol pohľad zo zeme na mňa. Pekne si ma poobzeral. Začervenala som sa a prešla som k nemu. Sadla som si vedľa neho a on mi obmotal ruku okolo ramien. Položila som si hlavu na jeho plece a užívala som si chvíľu s ním. ,,Si hladná?" Prikývla som. Nejedla som od rána. Postavil sa a prerušil moje fetovanie jeho vône. Chytil ma za ruku a viedol ma dolu do kuchyne. Posadil ma za pult a ja som čakala čo vyberie z chladničky. Nakoniec dal variť cestoviny. Ja som si zatiaľ požičala jeho mobil aby som zavolala mame. Bola dosť vystrašená, no nevypytovala sa ma, kde som. Keď som dotelefonovala, Sasukeho ruky sa mi obmotali okolo pása. ,,Večera je hotová." Zašepkal mi do ucha a mne nabehli zimomriavky. Otočila som hlavu na bok a jemne som ho pobozkala na pery. Nejako som sa vymotala z jeho náručia a sadla si za pult. Predomnou boli na tanieri cestoviny posypané syrom. Mňam. On si sadol predo mňa s tým istým. Navečerali sme sa celkom rýchlo. Dosť ma prekvapilo, že už je sedem hodín a vonku sa už stmieva. Keď sme dojedli chytil ma zaruku a znova ma viedol do jeho izby. Posadil ma pod to veľké okno, cez ktoré bol krásny výhľad na nočnú oblohu, na ktorej sa už rysovali hviezdy. On si sadol predo mňa s gitarou v ruke. Obmotala som si kolená rukami a dívala sa na neho. V mesačnom svetle bol ešte krajší. Začal niečo hrať. Znelo to božsky. Zavrela som oči a počúvala som tóny pesničky. Po nejakej chvíli prestal hrať a ja som sa na neho pozrela. Díval sa na mňa znova zamilovane. Odložil gitaru a postavil sa. Nečakane si sadol za mňa a položil ruky na moje boky. Oprela som sa o neho a spolu sme sa dívali na nočnú oblohu. Začal ma bozkávať na líce, na krk, až prešiel na plece. No tam sa zastavil. Vedel, že po dneskajšku by som na "TO" nemala chuť. Položil si hlavu na moje plece a dívali sme sa na hviezdy. ,,Milujem ťa." Zašepkal, a mňa zahrialo pri srdci. ,,Tiež ťa milujem." Zašepkám a prepletiek si s ním prsty. Už nikdy sa nechcem vrátiť domom. Chcem zostať so Sasukem. Navždy.
Vojdem do svojej triedy a ihneď zamierim ku svojmu miestu. Je to druhá lavica v strednom rade. Sedím sama, nenašiel sa nikto kto by si ku mne sadol. Som pre nich čudáčka. Robím sa, že mi to nevadí, no v skutočnosti by som sa rada niekomu vyrozprávala. Nerátam svojho plyšového macka, ten moje výlevy počúva každý druhý deň. Nepochádzam z nejakej extra bohatej rodiny. Moja mama pracuje ako obyčajná recepčná v jednom podradnom hoteli, a to málo čo zarobí, môj otec prechlasce. Každý deň idem domov s pocitom, že sa mi stane niečo zlé, pretože otec sa znova neovládne. Takto piť začal potom, čo ho vyhodili z práce. Už to budú pomaly 3 roky.
Prichystám si veci na lavicu a dívam sa pred seba. Čakám na zazvonenie na prvú hodinu. Je mi celkom zima, tak sa snažím si svoje ruky skryť pod tenký šedý svetrík čo mám na sebe. Prehodím svoje dlhé jemne vlnité vlasy dopredu, aby som zakryla svoju tvár pred okolím, a len čakám. Z ľavej strany počujem ako Karin a Ino zase rozoberajú moju osobu, a z tej pravej zase chalani vtipkujú na môj účet. Vlastne, takto to je každý deň. A ako každý deň, počujem, ako niekto beží po chodbe pred triedou. A nemôže to byť nik iný, ako Sasuke Uchiha. Každé ráno chodí neskoro. Svojím spôsobom ho mám celkom rada. Vždy zastaví svojich kamošov keď mi chcú robiť zle. Povedala by som, že je jediný "dospelý" v tejto triede. Preletí okolo mojej lavice a zamieri na svoje miesto vedľa vysmiatého blonďáka Naruta. Sú to nerozlučná dvojka, niekedy im až závidím. Do triedy vojde učiteľ a takto sa začne nudná hodiny fyziky. V duchu vtipov a nadávok na moju osobu sa vlečie celý deň, až nastane čas obeda. Kráčam si to pomaly do jedálne, na chodbe je rušno. Okolo mňa bežia rôžny žiaci a ponáhľajú sa buď domov, alebo na nejaký krúžok. Tisnem si svoju ubohú tašku čo najviac k telu, aby keď do mňa niekto "omylom" vrazí, neskončil celý jej obsah na zemi. Bohužiaľ, moja snaha je márna. Niekto do mňa vrazí a ja sa cítim ako keby som to napálila do železného stĺpu. Našťastie udržím rovnováhu no taška mi vykĺzne z rúk a všetko z nej sa rosype po zemi.Chodba sa už vyprázdnila tak som tam stála len ja, a dotyčný.
,,Och, sakra, to som nechcel. Pomohol by som ti, ale už meškám na tréning." Bol to Sasuke. Nečakala som, že by sa mi ospravedlnil.
,,Nie, veď to je ok. Ja si to pozbieram." Snažím sa dívať do zeme a nie do jeho krásnych čiernych očí. Mám pocit, že sa usmial a potom sa rozbehol preč. Povzdychnem si a zohnem sa, že si tie veci pozbieram. Nečakala som, že si predo mňa Sasuke kľakne, a bude mi pomáhať zbierať moje šarabrachy. Prekvapene sa naňho dívam, úplne som zabudla na svoju "taktiku" - dívať sa do zeme. Zahryznem si do pery, aby som potlačila úsvem a pomáham mu zbierať. Keď všetko nahádžeme do mojej tašky postavíme sa. Pozriem sa na neho a už som mu chcela poďakovať, keď ma predbehol. ,,Ty máš zelené oči." Povie takým prekvapeným hlasom a usmeje sa. Dosť ma tým zaskočí. Lícia sa mi sfarbia do červena a uhnem pohľadom. ,,Um..ideš už domov?" Prečo sa so mnou rozpráva? No, mala som v pláne ísť na obed ale asi to zruším. Miesto odpovede len prikývnem na súhlas. ,,Čo keby ťa idem vystrojiť? Ak vynechám jeden tréning, ešte ma to nezabije." Hodím po ňom očkom a, ako inak, usmieva sa od ucha k uchu. Tiež sa jemne usmejem a nezostáva mi nič iné ako znova prikývnúť. Rozprávať v tejto chvíli by nebol asi najlepší nápad. Keď som nervózna buď začnem nezmyselne koktať, alebo sa zaseknem v polovici vety a zdupkám preč.
Pohneme sa smerom zo školy. Po ceste ani jeden z nás nerozpráva. Nechápem prečo ma chcel ísť vystrojiť. Zničohonič si z vrecka na rifliach vytiahne balíček cigariet a zapalovač. Nevedela som, že fajčí. ,,Chceš?" Ponúkne ma. Len zakrútim hlavou. Nikdy nezačnem fajčiť. Nezničím si zdravie. On nad mojou odpoveďou len mykne plecom a on si zapáli. Keď vyfúkne poriadnu dávku dymu opýta sa ma. ,,Ty si Sakura, že?" Čudujem sa, že vie moje meno. Prikývnem. Nie som si istá, či ma videl, ale asi áno, keďže pokračoval. ,,Prečo si necháš robiť zle od Karin a jej noxlediek? Veď trošku zabojuj. Som si istý, že keby chceš, tak je z teba kráľovná školy. Pretože krásna teda si." Počujem dobre? Povedal, že som krásna? Je toto len hlúpy vtip? Určite. Určite si zo mňa len vystrelil. Teraz sa sem isto prirúti Karin s tým, že to má nakamerované, a že budem nová hviezda internetu, čo sa nechala nachytať. Stále čaká na moju odpoveď. ,,Robíš si zo mňa srandu?" Och, skomolila som jednu normálnu vetu, to je snáď zázrak! Hodí na mňa prekvapený pohľad. ,,Nie, mal by som? Nie som z tých, čo si uťahujú z ostatných. Ja rád dávam šancu ľuďom sa vyjadriť, a až potom ich odsúdim. No aj keď, ty toho moc nenarozprávaš že?" Usmeje sa. Naozaj sa na mňa usmial. Z pod pier unikol jeden úsvem aj mne. Svoj pohľad som z neho stočila do zeme a sledovala cestu pod nami. ,,Máš aj krásny úsvem." Znova ma prinúti sa na neho pozrieť. Už nefajčil. Len sa na mňa díval jeho úprimnými očami a sledoval čo budem robiť. Pootvorila som ústa a neustále som s ním udržiavala očný kontakt. ,,Sľúb mi, že nabudúce, keď ťa bude Karin alebo Ino ohovárať niečo im povieš. Dobre?" Mierne sa usmial a zastal. Čakali sme kým na semafore nabehne zelená. ,,Prečo to robíš? Pr-prečo chceš aby som sa mala lepšie?" Super, zakoktala som sa. Som krava, krava, krava! ,,Ako som už povedal, prídeš mi ako super dievča, tak nechcem aby si sa utápala vo svojom svete, keď tento je tak krásny keď nájdeš ten správny smer." Pohol sa dopredu. Ja som stála na mieste. Pár krát som zažmurkala a rozutekala som sa za ním. Moje srdce splašene bilo. Neviem či z krátkeho behu alebo z toho čo povedal. ,,Sasuke...ďakujem." Nič iné som mu ani povedať nemohla. On sa na mňa len usmial. Milujem keď sa usmieva. Po chvíľke ticha zastavíme pred starou bytovkou a ja chcem vojsť do svojho vchodu keď ma zastaví jeho hlas. ,,Sakura, dúfam, že splníš svoj sľub." Znova ma prinúti usmiať sa. Splním ho. Kvôli tebe. Samozrejme toto mu nepoviem. Miesto toho len prikývnem. On zakrúti hlavou a zakýva mi. Potom sa otočí a vydá sa opačnou stranou preč.
Privolám si výťah. Zatiaľ čo čakám, opriem sa o stenu vedľa výťahu a premýšľam. Ako je možné, že ja by som mohla mať také šťastie? Veď on so mnou normálne flirtoval! Chce sa mi rozpustiť od šťastia! Niečo takéto sa predsa deje iba vo filmoch. Och bože! Vrátiť sa späť na "zem" ma prinúti až výťah, ktorý vydáva čudné zvuky. Vkĺznem dovnútra a stlačím číslo štyri. Opriem si hlavu o jednu z pomaľovaných stien výťahu a modlím sa, aby nebol otec doma. Alebo aby bol aspoň triezvy. Veď sú len tri hodiny poobede.
Otvorím dvere od nášho bytu a poobzerám sa. Mama doma nie je, nevidím na zemi jej obvyklé topánky na opätku. No zato otcove ošarpané tenisky sa povaľujú rovno predo mnou. Povzdychnem si a zavriem za sebou dvere. ,,Som doma!" Zakričím a čakám odpoveď. Želám si aby sa ozval môj otec príjemným hlasov a objal ma. Miesto toho počujem ako otcovi vypadla fľaša piva z rúk a prikotúlala sa až ku mne. Povzdychnem si a zahodím ju. Bola už prázdna. Prejdem chodbou až do skromnej obývačky. V kresle sedí môj otec a nevyzerá moc triezvo. Krátke vlasy má mastné, je neoholený, a nahlas chrápe. Asi zaspal. V telke ide na plné pecky pustený futbalov zápas. Spomínam si, že keď som bola malá spolu sme sa na futbal dívali. Kde sú tie časy? Telku vypnem a odchádzam do svojej maličkej izbičky. Školskú tašku hodím do kúta a začnem sa prezliekať do domáceho oblečenia. Keď už mám na sebe tepláky a som len v podprsenke, dvere na mojej izbe rozrazí môj otec. ,,Sakura!" Vykríkne. Ja sa snažím si tričkom zahaliť svoj dekolt a vystrašene sa na neho dívam. Kolíše sa z jednej strany na druhú a oči má podliate krvou. ,,Prečo keď si prišla, si ma ani nepozdravila?! Ty malá nevďačná mrcha! Daj mi prachy na pivo idem preč!" Zakričal na mňa hrubým hlasom. Skoro som mu nerozumela, musí mať v sebe už veľa alkoholu. ,,Počkáš chvíľu? Len sa oblečiem." To že mi nadáva, mi už ani tak nevadí, zvykla som si. Vystrašilo ma, keď sa usmial. ,,Nemusíš sa obliekať. Vlastne by si sa mohla vy-vyzliecť." Hlas sa mu trošku zlomil na poslednom slove, pretože sa prudko rozkašlal. Musel sa oprieť o rám dverí aby nespadol. Musela sa mu ukrutne točiť hlava. Zostala som maximálne vystrašná. Naozaj povedal aby som sa vyzliekla? Je normálny? ,,No tak bude to?! Alebo ti mám pomôcť?" A už si to ku mne mieril s rukami natiahnutými pred seba. ,,Nie!" Skríknem a chcem sa dostať od neho čo najďalej. Snažím sa prekĺznuť popri ňom preč z izby, no jeho ruky ma schmatnú a hodia na posteľ. Z hrdla mi unikne nejden výkrik. Lahne si na mňa a rukami sa snaží strhnúť zo mňa podprsenku. ,,Nie!" Bránim sa, škriabem ho, kopem ale je na mňa moc silný. ,,Prestaň sa už konečne vzpierať, a urob svojmu oteckovi radosť!" Strelí mi facku. Nikdy mi ešte nedal facku. Zaskočí ma to tak, že sa dokonca prestanem vzpierať. Len na neho vystrašene hľadím. On to využije a moje útle ruky schmatne do svojej jednej a druhou, zo mňa strháva podprsenku. Z očí sa mi začnú rinúť slzy a z pier mi vychádza šepot slova nie. Nechcem svoje "poprvé" s ním. Vo vchodových dverách započujem kľúče. To je mama! Mojím telom prebehne pocit nádeje. Našťastie, otec zabudol zavrieť dvere, takže je celkom dobrý výhľad z chodby do mojej izby. Počujem mamu, ako zhíkne a jej tašku ako padá na zem. ,,Ty zviera! Okamžite zlez z mojej dcéry!" Skríkne mama a prirúti sa do mojej izby. Chytí otca za tričko a snaží sa ho zo mňa dať dole. Otcovi sa to očidvidne nepáči. No chvalabohu, postavil sa zo mňa a s krikom odišiel z bytu. Ja sa posadím na posteli a dívam sa pred seba. Na líciach mám stále cestičky po slzách. Tisknem k sebe roztrhanú podprsenku. Moja mama si sadne ku mne a obíme ma. Chlácholí ma, že sa to už nikdy nestane. No ja viem, že ona nezmôže nič. Nabudúce to môže skončiť úplne inak. Potrebujem trochu vzduchu. Postavím sa a poprosím mamu či by som mohla byť sama. Samozrejme ma chápe a odíde z izby. Je mi jasné, že ide plakať do kúpeľne. Rýchlo sa prezlečiem naspäť do toho čo som mala v škole a odídem z bytu. Výjdem von a ihneď ma do tváre udrie studený jesenný vietor. Zhlboka sa nadýchnem a vydám sa smerom nevedno kam. Len tak kráčam a premýšlam. Nabudúce keby na mňa otec niečo skúšal nezaváham ani na minútu a budem musieť niečo spraviť. Buď zavolať políciu alebo ho nejako omráčiť. Nechápem svoju mamu. Prečo sa s ním nerozvedie? Prečo ho nevyhodí z bytu keď bude triezvy? Kráčam už aspoň hodinu keď ma nohy zavedú k detskému ihrisku. Je tu hojdačka, pieskovisko a jedna stará lavička. Ihrisko je dosť ďaleko od bytoviek a dosť blízko malého parku. Sadnem si na starú lavičku a dívam sa do neba. Dúfam, že ten tam hore má dobrý dôvod na to, že ma takto trestá. ,,Ale, ale, koho to tu máme." Zpremýšlania ma preberie mne dosť nepríjemný hlas. Samozrejme je to Karin a Ino. Pozriem sa na ne a prajem si aby odišli. ,,Naša chuderka je tu sama. Prečo nie si zalezená doma ako celý svoj život? Čo ťa prinútilo výjsť na čerstvý vzduch ty socka hm?" Tentokrát sa do mňa naváža Ino. Spomeniem si na "sľub" čo som dala Sasukemu. Asi prišiel čas sa postaviť vlastným problémom a neutekať pred nimi. ,,Čo keby ste ma vy dve anorektické kozy nechali a odišli? Či máte potrebu ma stále urážať? Kompenzujete si na mne svoje vlastné chyby? Inak to nevidím." Samú seba prekvapím kde sa vo mne nabrala taká sila im toto povedať. Ale pohľad na prekvapenú Karin s otvorenými ústami stál za to. ,,Ty hnusná chudera! Ako sa opovažuješ?! Počkaj zajtra, budeš mať peklo!" Vykríkne na mňa Ino a priženie sa ku mne. Nemám potuchy čo chce robiť. Udrie ma do tváre tak rýchlo, že sa nestihnem ani brániť. Karin sa priženie tiež a kopne ma do nohy. Chce sa mi vykrúknuť od bolesti. ,,To máš zato, že si sa nám postavila. Už to radšej nerob." Povie škodoradostným hlasom Karin a zo smiechom odídu. Ja sa držím za nohu a z očí mi začnú padať slzy. Poslúchla som Sasukeho a postavila som sa im a čo z toho? Je to ešte horšie ako pred tým. S menšími problémami sa postavím z lavičky a vyberiem sa domov. Ani nechcem vedieť ako vyzerám. Rozmazaná špirála, modrina pod okom, krívam. Musím pôsobiť ako nejaká bezdomovkyňa. Na moje šťastie si to rovno predomnou kráča Sasuke aj Naruto. Nie, nie, nie! Nesmú ma takto vidieť. Rýchlo sa skryjem za jeden veľký smrek pred jednou bytovkou a čakám kým prejdú. Dúfam, že sa mi nevšimli. Keď prechádzajú okolo mňa, dych sa mi zatají. Rozprávajú sa o futbale. Keď už sú dostatočne ďaleko, dych sa mi vráti do normálu a ja sa vrátim späť na chodník. Nečakala som ale, že Sasuke bol Naruta iba vystrojiť a on sa vráti. ,,Sakura?" Jeho hlas na mňa pôsobí ako zásah elektrinou. ,,Nie." Zašepkám si pre seba, no to už Sasuke skočí predo mňa znova sa usmievajúc. Jeho úsmev však zamrzne keď sa mi pozrie do tváre. ,,Čo sa ti stalo?" Neunikne mi strach v jeho hlase. Ja len znova klopím pohľad do zeme a neodpovedám mu. Nedokážem to. V očiach ma zase štípu slzy. ,,Sakura, no tak povedz mi to." Jeho ruky sa mi obmotajú okolo ramien a on si ma k sebe pritiahne. Obíme ma. Prekvapením sa mi rozšíria oči. Nečakala som to. Slzy sa mi prederú spoza očí a ja sa mu rozplačem v náručí. Obmotám mu ruky okolo krku a rozplačem sa naplno. Všetko na mňa doľahlo. ,,Pššt, neplač, prosím." Jeho ruky ma hladia na chbte. Je to tak príjemné. ,,P-prepáč." Zašepkám mu do trička. Nachvílu ma prestane hľadiť, no ihneď pokračuje. ,,Začo sa mi prosím ťa ospravedlňuješ?" V jeho hlase je štipka pobavenia. ,,Dodržala som sľub. A ako som dopadla." Znova zamumlem. Trošku to s ním trhlo. Odtiahol sa odo mňa a pozrel sa mi do tváre. Nemala som silu mu ďalej vzdorovať, a tak som sa mu pozrela do očí. ,,Toto ti spravila Karin?" Bol nahnevaný. Trošku som sa zľakla, no prikývla som. Odfrkol si. ,,Mohol som si to myslieť." Zašepká si pre sebe. Moje telo sa začne triasť pod ďalším prívalom vzlykov, ktoré sa snažím zadržať. Chcem ho objať, no neviem či smiem. Nevydržím už ďalej zapierať a tak mu skočím do náručia a znova ho obímem. Moje slzy zmáčajú jeho tričko. On ma obíme hádam ešte silnejšie ako pred tým. ,,Neplač. No tak." Utešuje ma. ,,Vezmem ťa domom dobre?" Zašepká mi do ucha. Ja sa s trhnutím od neho odtiahnem. ,,Nie!" Potichu vykríknem a stále zostávam v jeho objatí. ,,Prečo?" Mojou reakciou je očividne zaskočený. ,,J-ja..." Snažím sa mu nedívať do očí. Pohľadí ma po tvári. ,,Mne to môžeš povedať." Jeho oči sú tak úprimné. ,,Ale nie tu." Vykokcem zo seba a znova sa mu stúlim v náručí. Cítim ako prikývol. Preplietol si so mnou prsty a ťahal ma niekam preč. Bezpodmienečne som mu dôverovala. Po nejakých 15 minútach ticha prerušovaného mojím nepokojným dychom, sme zastavili pred honosne vyzerajúcim domom. Asi tu býval. Vošli sme cez kovovú bráničku až k obrovským vchodovým dverám. Odomkol a vstúpili sme. Zvnútra dom vyzeral ešte lešpie ako zvonka. Ťahal ma hore schodby do jeho izby. Dom bol prázdny. Vošli sme. Mal tu veľkú posteľ, pracovný stôl z počítačom, gitaru s reprákmi, veľkú vstavanú skriňu a obrovské okno pod ktorým sa dalo sedieť. Niečo takéto by som si nedokázala ani predstaviť. Pritiahol si ma k sebe na posteľ. ,,Rozprávaj." Povzbudil ma. Ja som si povzdychla a vyrozprávala mu celý svoj príbeh. Počúval každé moje slovo a mne to robilo dobre na duši. Keď som skončila sklopila som pohľad, pretože som sa bála, že teraz by ku mne mohol pocítiť odpor, a ja by som mu to ani nezazlievala. Znova ma pohľadil po tvrári. Keď som s ním stále neudržiavala očný kontakt, jedným pohybom ruky moju hlavu zdvihol, a prinútil ma dívať sa do jeho čiernočiernych očí. Nevidela som v nich žiaden odpor, iba porozumenie. ,,Chceš mi ešte niečo povedať?" Boli sme tak blízko. Moje srdce chcelo vykríknuť "MILUJEM ŤA!", ale rozum bol proti. Koho mám počúvnuť? Srdce alebo rozum? Stále sa mi díval do očí a mne sa, bez toho aby som o tom vedela, z pod pier vydrali dve slová, vyjadrujúce všetky moje pocity k nemu. ,,Milujem ťa." zašepkala som, nespúšťajúc z neho oči. Pohladil ma po tvári a položil svoje pery na moje. Och, bože, môj prvý bozk. A s ním! Jemne sa dotýkal mojich pier, akoby sa bál, že zmiznem. Obmotala som mu ruky okolo krku a prehĺbila bozk. Zrejme sa potešil, pretože mi chytil tvár oboma rukami a do bozku zapojil aj jazyk. Bola som trošku nervózna, no vedela som, že aj on. Jeho ruky prešli na môj krk. Prerušil bozk aby sme sa mohli nadýchnuť. Otvorila som oči. Díval sa na mňa tak..tak zamilovane. ,,Aj ja ťa milujem." Zašepkal a priložil znova svoje pery na moje. Bozkávali sme sa hodnú chvíľu. Napokon ma objal a spýtal sa ma či si dám sprchu. Trošku som sa zapýrila no súhlasila som. Podal mi uterák a jeho nejaké tričko a poslal ma do kúpeľne. Keď som za sebou zatvroila dvere oprela som sa o ne a zošuchla som sa na zem. Moje srdce bilo ako o závod. Som tak strašne zamilovaná! Milujem ho z celého srdca, a myslím, že on mňa tiež. Vstala som a vyzliekla sa. Ešte raz som skontrolovala či sú zamknuté dvere. Boli. Premáhal ma strach, že sa tu zjaví môj otec, no to neprichádzalo do úvahy. Vkĺzla som do sprchového kúta a nechala som horúcu vodu precitnúť do mojej pokožky. Po nejakej polhodinek v sprche som vyliezla a začala sa sušiť. Nakoniec som si obliekla svoje spodné prádlo a Sasukeho tričko. Bolo mi asi o tri čísla väčšia. Siahalo mi trošku nad kolená. Svoje oblečenie som nechala na zemi. Chcela som zavolať mame, že nech ma nečaká. Nechcela som od Sasukeho odísť. Zobrala som ešte jeden uterák a sušila som si ním vlasy. Vyliezla som z kúpeľne a vošla do Sasukeho izby. Sedel na zemi pri posteli a vyzeral, že sa nudí. Hneď ako započul, že som prišla zdvihol pohľad zo zeme na mňa. Pekne si ma poobzeral. Začervenala som sa a prešla som k nemu. Sadla som si vedľa neho a on mi obmotal ruku okolo ramien. Položila som si hlavu na jeho plece a užívala som si chvíľu s ním. ,,Si hladná?" Prikývla som. Nejedla som od rána. Postavil sa a prerušil moje fetovanie jeho vône. Chytil ma za ruku a viedol ma dolu do kuchyne. Posadil ma za pult a ja som čakala čo vyberie z chladničky. Nakoniec dal variť cestoviny. Ja som si zatiaľ požičala jeho mobil aby som zavolala mame. Bola dosť vystrašená, no nevypytovala sa ma, kde som. Keď som dotelefonovala, Sasukeho ruky sa mi obmotali okolo pása. ,,Večera je hotová." Zašepkal mi do ucha a mne nabehli zimomriavky. Otočila som hlavu na bok a jemne som ho pobozkala na pery. Nejako som sa vymotala z jeho náručia a sadla si za pult. Predomnou boli na tanieri cestoviny posypané syrom. Mňam. On si sadol predo mňa s tým istým. Navečerali sme sa celkom rýchlo. Dosť ma prekvapilo, že už je sedem hodín a vonku sa už stmieva. Keď sme dojedli chytil ma zaruku a znova ma viedol do jeho izby. Posadil ma pod to veľké okno, cez ktoré bol krásny výhľad na nočnú oblohu, na ktorej sa už rysovali hviezdy. On si sadol predo mňa s gitarou v ruke. Obmotala som si kolená rukami a dívala sa na neho. V mesačnom svetle bol ešte krajší. Začal niečo hrať. Znelo to božsky. Zavrela som oči a počúvala som tóny pesničky. Po nejakej chvíli prestal hrať a ja som sa na neho pozrela. Díval sa na mňa znova zamilovane. Odložil gitaru a postavil sa. Nečakane si sadol za mňa a položil ruky na moje boky. Oprela som sa o neho a spolu sme sa dívali na nočnú oblohu. Začal ma bozkávať na líce, na krk, až prešiel na plece. No tam sa zastavil. Vedel, že po dneskajšku by som na "TO" nemala chuť. Položil si hlavu na moje plece a dívali sme sa na hviezdy. ,,Milujem ťa." Zašepkal, a mňa zahrialo pri srdci. ,,Tiež ťa milujem." Zašepkám a prepletiek si s ním prsty. Už nikdy sa nechcem vrátiť domom. Chcem zostať so Sasukem. Navždy.


prekrásne