close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Uväznená- Jednorázovka

19. srpna 2011 v 22:13 | Hope^^ |  Jednorazovky
Nechce sa mi robiť úvodný obrázok, tak dúfam že ho pre tento krát oželiete. Pekné čítanie pod perexom.


Usmievavá Sakura Haruno posedávala pred honosne vyzerajúcim domom. Čakala na svojich rodičov kým sa vrátia z práce. Sedela na kamennom múriku a pohupkávala nohami za rytmu melódie vychádzajúcej z rádia. Nachádzame sa v 20. storočí, v Nemecku, v Berlíne. Sakura bola dcérou váženého pána starostu a paní Slietzovej z domu želaní. Krásne dlhé ružové vlasy zdedila po mame, a zelené oči sťa jarná tráva po otcovi. Jej okolie jej závidelo život v luxuse. No sama Sakura si to neuvedovomala. Nevedela, aký ťažký život sa ukrýva za bránami jej rodného domu. Nechodievala do mesta, len málokedy sem, blízko do parku, aj to len s doprovodom.
Slnko na nebi vystriedali mraky, z ktorých sa onedlho spustili tisícky maličkých kvapiek vody. Sakure to nedalo a miesto toho, aby sa išla schovať do útrob domu, sa začala krúriť dokola vo víre kvapiek vody. Nedbala na volanie svojej slúžky Ino, ani na nahnevané príkazy svojho učiteľa etiky. Nechala sa unášať svojimi pocitmy. Užívala si chladné kvapky vody na svojej tvári, svojich vlasoch, na svojom tele. Smiala sa, jej hrdelný smiech sa ozýval záhradami ich domu.
,,Sakura!" Jej zábavku prerušilo nahnevané zvolanie jej mena. Nebol to nik iný ako jej matka Daniela. ,,Mama!" Štastný výkrik sprevádzaný člapotaním čižiem Sakury po zemi sa rozoznel po okolí. Dievčina šťastne objala postaršiu ženu a zamočila jej tak úchvatné šaty. Jej matka, jej mamička, sa konečne vrátila. Nebola doma dlhé dva mesiace. Aj keď bola Sakura v podstate už dospelá, milovala svoju mamu ako nikoho na svete. To isté platilo aj pre jej otca.
Jej matka ju pohladila po mokrých vlasoch, ktoré jej splývali na chrbte a jemne odtisla svoju dcéru zo svoho objatia. Usmiala sa na ňu a zotrela jej pár kvapiek vody z tváre. ,,Čo to tu vyvádzaš? Utekaj do domu sa usušiť, lebo prechladneš! Poviem Ino, nech ti pripraví kúpeľ. Musíš sa upraviť, večer bude bál." V Sakuriných očiach sa zračilo šťastie. Milovala bály! Tanec, spoznávanie nových ľudí, a tá krásna hudba! Ešte raz objala svoju matku a rozutekala sa do domu. Na veľkých točených schodoch stretla svoju slúžku a rozkázala jej nech jej pripraví kúpeľ. Sakura nepatrila k náročným ženám. Vystačila si aj s málom, ale jej rodičia ju vychovávali v luxuse, čo sa prejavuje na jej povahe. Vošla do svojej izby. Na oknách počula bubnovanie dažďa. Vyzula si čižmy. Na krvavo červenom koberci zostávali šmuhy od jej bosých nôh, ktoré boli mokré. Začala si rozopínať šaty. Pomaly si ich vyzliekla s pozrela sa na seba do zrkadla. Vedela, že nemálo mužov ju chcelo. No ona čakal na toho pravého. Na muža, ktorý by ju miloval, ctil si ju, ochraňoval ju. Verila, že taký sa raz nájde. Chcela byť ako tie princezné z knižiek, ktoré jej jej matka čítala skoro každú noc celé jej detstvo. Z kúpeľne vo svojej izbe počula tiecť vodu. Vošla do nej a usmiala sa. Vstúpila do horúceho kúpeľa plného vody, z ktorej stúpala para. Ponorila svoje studené telo do vody a nechala sa unášať pocitom blaženosti. V kúpeľni strávila cez jednu hodinu. Omotala okolo svojho tela uterák a vybrala sa naspäť do svojej izby. Dážď neutíchal, stále bolo počuť bubnovanie na oknách. Sakura nazrela cez okno. Svoje telo obalené iba v uteráku skryla za veľký biely záves. Vonku sa už schádzali ľudia, čo prišli na bál. Videla aj svojho otca ako sa s každým víta a nevedela sa dočkať kedy ho obíme. Do jej izby vošla jej slúžka Ino. Niesla veľkú krabicu omotanú bielou stuhou. Sakura vyšla spoza závesu a sputila uterák na zem. Prešla k Ino a vzala si od nej krabicu. Otvorila ju a omámene hľadela na krásne šaty v nej. Vybrala ich a rozprestrela na svojej posteli. Krásne, dlhé červené šaty, na rukávoch viazané bielym hodvábom a s bielym korzetom boli také úchvatné. Hneď ich s pomocou Ino na seba navliekla. Kým sa líčila, Ino jej sušila vlasy. Po nejakej chvílke sa jej na hlave slnil prekrásny zapletaný drdol s veľkým červeným kvetom na boku. Červený rúž na jej plných perách dokonale ladil s jej blond vlasmi a červenými šatami. Na nohy si nazula čierne lodičky a v sprievode svojej slúžky šla dlhou chodbou smerom k schodisku. Dolu už hrala hudba a bolo počuť vzrušené hlasy hostí. Videla svoju matku ako stojí poboku jej otca a spolu sa rozprávajú s hosťami. Čakajú už iba na ňu. Zhlboka sa nadýchne a vydá sa dole do obrovskej haly. Jej opätky na schodiskovej dlažbe klopkajú ako dážď udierajúci na sklá okien. Všetky pohľady teraz smerovali na ňu. Prezerala si všetky tváre ľudí v miestnosti. Usmievala sa na všetkých a užívala si ten pocit, že všetci onemeli nad jej krásou. Jej pohľad sa stretol s jedným párom čiernych očí. Nevedela ich od nich odtrhnúť. Majiteľ týchto úchvatných očí stál v rohu miestnosti. Bol to urastený čiernovlasý muž, v krásnom čiernom obleku s bielou košeľou. Díval sa na ňu taktiež omámene. Ona konečne pohľadom uhla a jej líca sa sfarbili na farbu jej šiat.
Bál prebiehal presne podľa očakávaní. Tancovala s každým kto ju o to požiadal, na každého bola milá, s úsmevom príjmala všetky lichôtky smerujúce na jej vzhľad. Stále sa však nevedela zbaviť myšlienky na urasteného muža. Hľadala ho po celej miestnosti no nikde ho nevedela násjť. Ale čo osud nechcel, muž za ňou prišiel sám. ,,Sakura?" Zahrmel jeho mocný hlas. Oslovená sa hneď obzrela. Pred ňou stál naozaj majiteľ tých krásne čiernych očí ako zimná noc. Usmiala sa. Nevedela potlačiť úsmev. Muž ju chytil za ruku a viedol ju na parket. Sakura sa pomaly znova začínala červenať. Muž ju majetnícky chytil za pás a druhú ruku jej chytil a spojil s tou svojou. Začali sa hýbať do jednej zo symfónií Mozarta. Tancovali spolu aj keď sa hudba skončila. Nevedeli od seba odtrhnúť pohľady, nevedeli sa prestať hýbať. Boli ako jeden. Až na koniec, sa muž nahol ku Sakurinmu krku a jemne ju pobozkal na šiju. Svoje ústa potom presunul k jej uchu. ,,Som Sasuke Uchiha." Zašepkal zvodne. Sakura sa jemne zatriasla a nechala sa znova uniesť vírom tanca.
Bál trval až do neskorých ranných hodín. Sakura strávila večer v spoločnosti Sasukeho. Rozprávali sa o všetkom. Pripadala si pri ňom tak samasebou. Sasuke už bohužiaľ musel ísť, no Sakura sa rozhodla ho odprevadiť aspoň ku vchodovým dverám. Oprela sa o drevený rám dverí a zadívala sa znova do jeho krásnych očí. Sasuke ju chytil za ruku a jemne ju pobozkal na vrch dlane. Sakura si zahrýzla do pery aby potlačila šťastné vypísknutie. Nikdy, ešte nikdy nezažila niečo takéto. Také romantícké, impulzívne, omamujúce. Sasuke ju pohladkal po tvári a odchádzal so slovami, že sa musia stretnúť. Sakure však nestačili len slová, chcela záruku, že ho ešte niekedy uvidí. Chytila ho za ruku a odmietala pustiť. Sasuke sa teda vrátil k nej a chytil jej tvár oboma rukami. Zahladel sa jej do očí a pobozkal ju. Bozk to bol vrúcny, vášnivý, spaľujúci. Sakura mu položila ruky na plecia a pohybovala perami v jeho rytme. Nikdy sa ešte nebozkávala. Až Sasuke jej doprial tento krásny zážitok.
Po dlhom bozku sa Sasuke vybral smerom k veľkej železnej bráne. Posledný krát Sakure zamával a nechal sa svojím vodičom odviesť do svojho domu. Sakura sa oprela o obrovský stĺp držiaci dom po hromade, a šťastím sa skoro rozpustila. Jej srdce šťastne dunelo, jej oči žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe, a pery jej vykúzlili prekrásny úsmev, hádam krajší ako ona sama. Vošla do haly, kde sa konal bál a všimla si sedieť svojho otca a matku pri stole. Viedlu hlasitú konverzáciu, kde sa vyskytlo aj jej meno. Hádali sa. A to dosť nahlas. Prišla k nim. ,,Mama, otec, čo sa deje?" Nemala ani najmenšie tušenie o čo ide. ,,Sakura!" Hlas jej otca prekypoval hnevom. ,,S kým sa to len vláčiš?! Celý bál si pretancovala tam s tým...sukiným synom!" Zakričal jej otec, až jej to vhnalo slzy do očí. Neznášala keď sa na ňu kričí. ,,Thomas!" Zaznel aj matkin hlas. ,,Čo proti nemu máš?!" Tentorkát zakričala Sakura. Ruky si tísla na srdce aby jej tak splašene nebilo. Bála sa. ,,Ty sa ešte aj pýtaš?! Je to syn môjho najväčšieho konkurenta na burze! Je to Sasuke Uchiha! Hovorí ti to niečo dcéra moja? Spomínaš si, kto nás skoro pripravil o toto?!" Znova zahrmel hlas jej otca. Splašene ukazoval okolo seba. Veľmi dobre si pamätala, že keď bola malá, skoro sa ocitli na ulici. A všetko len vďaka Uchihovcom. ,,Okamžite na neho zabudni. Opovážiš sa s ním stretnúť, rozprávať sa s ním, dokonca sa na neho ani len nepozrieš! Je ti to jasné Sakura?!" Už to nevydržala. Nevydržala ďalej potláčať slzy. Tiekli jej po tej dokonalej tvári až kdesi k jej hrudi. Vážila si svojho otca, ale teraz, keď konečne okúsila svet vášne a možno že aj lásky sa ho nemienila vzdať. ,,Nikdy, ale naozaj nikdy ma neprinútiš sa Sasukeho vzdať! Otec, 18 rokov si ma tu držal ako vo väzení a teraz? Dokedy to mieniš robiť?!" Kričala na neho. Nikdy si nedovolila na neho ani len zvýšiť hlas a teraz doslova kričala. Jej mama na ňu hádzala ustarostené pohľady. Hneď spoznala, že sa do mladého Uchihu zamilovala. ,,Ako si dovoluješ tu na mňa ziapať ty malá štetka?! Ja som ťa vychoval, ja som ti dal život! Takto sa mi odplácaš?!" Už sa chystal jej uštedriť bolestivú facku, keď sa pred Sakuru postavila jej matka. ,,Už by aj stačilo Thomas! Dosť si toho vypil, a už je neskoro. Porozprávame sa o tom zajtra." Halou sa ozývali Sakuriné vzlyky. Rozbehla sa ku schodišťu. Počula ako sa jej rodičia znovu začali hádať. Vletela do svojej izby a hodila sa na posteľ. Plakala do vankúša a snažila sa popadnúť dych. Nedarilo sa jej to. Keď konečne, naozaj začínala byť úprimne šťastná sa to takto skomplikuje? Chcela sa cítiť ako princezná, ktorá spozná svojho princa. Bohužiaľ, život nie je rozprávka ale boj. Zaspala so slzami na tvári.
Slnečné lúče prenikajúce spoza závesov dopadali Sakure na tvár. Lúče odkrývali uschnuté cestičky sĺz na Sakurinej tvári. Tieto cestičky boli len dôkazom, že včerajša noc nebola nočná mora, ale realita. Sakuriné viečka sa jemne zatrepotali, a ona otvorila oči. Posadila sa a nadýchla . Do izby jej cez otvorené okná prúdil čerstvý ranný vzduch. Keď sa poriadne porozhliadla po izbe, všimla si pri dverách dva veľké kufre. Netušila, čo tam robia.
Postavila sa. Prešla ku svojmu bohatému šatníku, a na jej prekvapenie, bol skoro prázdny. Dívala sa prekvapeným pohľadom do jeho vnútra. Na vešiaku viseli iba jedny šaty, a na poličke boli iba jedny čižmy. Žeby mala ostatné veci v tých kufroch? A vlastne prečo má všetky veci zbalené? To niekam cestujú? Do jej izby vojde jej mama. ,,Mama! To niekam cestujeme?" položí otázku svojej mame a spýtavo sa jej pozrie do očí. Tvár Sakurinej mami je smutná, s kruhmi pod očami. Zaťato mlčí. ,,Mama deje sa niečo?" Sakura dostávala strach a prepadal ju pocit paniky. ,,Sakura, musíš odísť." Rozoznie sa strohý hlas jej mami. Sakura vystrašne sleduje svoju matku. To nemôže myslieť vážne! ,,Tvoj otec sa rozhodol vyhodiť ťa z domu. Nemohla som nič spraviť. Musíš odísť, zlatíčko moje. Budem sa snažiť ti vybaviť nejaké bývanie, ale. Mám ťa rada, srdiečko." Po tvári jej mami sa rozkotúľa slza za slzou. Sakura sa k nej rozbehne a vtisne sa jej do náručia. Mama ju začne hladkať po vlasoch a šepkať jej do ucha, že sa to nejako urovná. Sakura nemôže uveriť, že kvôli takej hlúposti, že si niečo začne so synom hlavného konkurenta v práci jej otca ju vyhodia z domu. Bohužiaľ, toto je krutá realita.
Len silou vôle sa sakura prinúti obliecť si šaty vysiace v skrini. Upravená a oblečená výjde zo svojej izby. Vo dverách sa ešte obzrie, aby si uchovala čo najviac spomienok na toto miesto. Jej otec je tvrdohlavý človek, nedovolí jej sa vrátiť tak skoro. Netušila čo s ňou bude. Naposledy sa objala so svojou mamou, rozlúčila sa s Ino a venovala pohľad plný hnevu svojmu otcovi. Ten len stál hore na schodoch a sledoval, ako jeho jediná dcéra opúšťa jeho dom.
Sakura stála pred veľkou železnou bránou a pozerala sa na miesto, kde strávila 18 rokov svojho života. Jej mama plakala, Ino tiež nemala ďaleko k slzám a jej otec sa ani neuráčil výjsť von. Nemala ani silu plakať. Zobrala svoje dva kufre a šla smerom do starého berlínskeho parku. Sadla si na jednu z lavičiek a sedela a sedela. Čas plynul a ona tam stále bola. Čakala. Čakala, že ju niekto zachráni. Až teraz sa jej z očí spustili slzy. Bude tu čakať aj do smrti. Ale on musí prísť.

Sasukeho pohľad:

Je deň po bále. Príbehy o krásnej Sakure Haruno neklamali. Jej krása sa nedá s ničím porovnať. Chcem ju vidieť znova. Hneď teraz. A vlastne čo mi bráni? Som dospelý, môžem si robiť čo len chcem. Je mi absolútne jedno, že môj otec a jej otec sa nenávidia. Nemôžu brániť nášmu vzťahu. Nedovolím to.
Rýchlo na seba hodím košeľu a nohavice s trakmi. Nechám sa odviesť k sídlu Harunovcov. Neviem prečo, ale mám zlé tušenie. Taký ťaživý pocit na srdci. Vyskočím z auta a prejdem k bráne. Stráž stojaca vedľa mi nechce otvoriť. Nechápem prečo, včera ma pustili bez problémov. Na jednej zo záhrad vidím nejakú ženu. Možno mi povie, čo sa to tu deje. Prejdem pár metrov z vonkajšej strany plotu až sa zastavím kúsok od tej ženy. ,,Prepáčte, slečna. Mohla by ste mi zavolať slečnu Sakuru?" Zašepkám jej, aby ma tá stráž nepočula. Tá žena na mňa prekvapene pozrie, no jej tvár znova zosmutnie. ,,Slečnu Sakuru jej otec vyhodil z domu pre vzťah s pánom Sasukem Uchihom. Netuším kam mohla ísť." Povedala mi tá žena a mňa vtedy zamrazilo. Ako to mohol spraviť vlastnej dcére?! Mal som strašnú chuť preliezť plot a ísť mu jednu či dve vraziť. Otočím sa chrbtom k ich domu a kopnem do kamenňa predo mnou. Ach, Sakura, kam by si len mohla ísť? Počkať! Spomínam si, že keď sme sa včera rozprávali, hovorila, že miluje starý park. Žeby tam bola? Rýchlo sa rozbehnem k bráne parku. Prejdem cez ňu ako víchor a hľadám svoju vyvolenú. Musí tu byť, proste musí! Po 10 minútach neustéleho behu uvidím Sakuru sedieť na lavičke v obložení kufrov. Zo srdca mi spadne jeden obrovský kameň. Vydám sa k nej a prisadnem si. Hneď ako si ma všimne ma obíme. Ja si ju priviniem na hruď a hladím ju po chrbte. Nechcem aby plakala. Je taká bezbranná. Plače mi na hrudi, jej slzy sa mi vpíjajú do košele. Cítim sa tak bezmocne. Chcem aby prestala plakať a to okamžite! Znova, ako včera jej chytím tvár do dlaní a chcem spojiť naše pery. No Sakura sa postaví. Vytrhla sa mi z objatia a postavila sa. ,,Sasuke. J-ja...nevládzem." Povie trasúcim sa hlasov a znova začne vzlykať. Rýchlo k nej prejdem a podopriem ju aby nespadla. Je psychicky vyčerpaná. Musím sa s ňou dostať niekam inam. V meste mám jeden malinký byt. Mohlo by jej to stačiť. Pre ňu spravím čokoľvek. Ako na zavolanie sa predo mno zjaví môj šofér. Prikážem mu nech vezme jej kufre a ja Sakuru vezmem do náručia. Je ľahučká ako pierko. Jej dlhé vlasy sa jej vlnia pod dotykom vetra. Bohužiaľ, stále plače. Snažím sa ju utíšiť no nedarí sa mi to. Položím ju na zadné sedadlá auta a sám si sadnem vedľa nej. Položím jej hlavu na moje kolená a hladkám ju po vlasoch, po tvári.
Auto zastaví v centre mesta, pri tržnici. Tu mám svoj byt, do ktorého som mal v pláne sa nasťahovať. Teraz perfektne poslúži. Znovu vezmem Sakuru do náručia a vynesiem ju až na tretie poschodie menšej bytovky. Začína sa stmievať. Položím ju do menšej posteľe a zapálim sviečku na nočnom stolíku. Odídem do kuchyne spraviť niečo jesť. Keď sa vrátim do izby kde som nechal Sakuru, vidím, že zaspala. Sadnem si do kresla vedľa postele a zaspávam s pohľadom upretým na jej dokonalú tvár.

Koniec Sasukeho pohľadu.

Prebudím sa v nejakej posteli. Vedľa v kresle sedí Sasuke a spí. A-a ja si začínam spomínať čo sa vlastne stalo v parku. Zhrútila som sa. Povzdychnem si nad včerajším dňom. Dívam sa na Sasukeho a kochám sa pohľadom na jeho dokonalú tvár, telo. Možno je čas začať odznova. Od nuly. Začnem žiť nový život poboku Sasukeho. Ak bude samozrejme súhlasiť. Potichu sa postavím z postele a idem hľadať kúpeľňu. Potrebujem kúpeľ. Krásny, teplý a hlavne dlhý kúpeľ.
Myslím, že v kúpeľni, ktorá sa tej mojej nedala ani len prirovnať som strávila dosť dlhú dobu. Bohužiaľ, som akosi zabudla na uterák. Žiaden tu nebol. Asi budem musieť výjsť z izby a nejaký nájsť, pretože pochybujem, žeby mi daký zbalili doma. Pomaličky otvorím dvere a pozriem či nikde nie je Sasuke. Vojdem do menšej kuchynky a prehľadávam všetky skrinky. Bohužial, bezúspešne. Tak teda vojdem do izby kde som spala. Sasuke stále spí v tom kresle, a je strašne zlatý. Usmejem sa a začnem prehrabovať šuflíky všetkých skriniek ale stále nič. Keď pocítim niečie ruky na mojich bokoch, trhne to so mnou. Vystrašene sa otočím a zakryjem si hrudník aby dotyčný nič nevidel. Prekvapene otvorím ústa keď sa zadívam do Sasukeho čiernych očí. Vlastne, koho som očakávala? Nejakého masového vraha? Ale, nemôžem poprieť, že som sa hanbila. Pohľad stočím do zeme a moje líca sa zfarbia do červena. Jeho ruka sa dotkne mojej brady a zodvihne moju sklonenú hlavu na úroveň tej jeho. Dívam sa mu do očí a neviem sa dočkať kedy sa naše pery spoja. Nečakám dlho. Nedočkavo si ma k sebe pritiahne a dobyvačne si žiada prístup k mojim perám. Svoje ruky mu zasuniem do vlasov a výskam mu ich prameň po prameni. Cítim jeho ruky na mojich stehnách ako si ma vyzdvihuje. Obtočím mu nohy okolo bokov a vychutnávam si bozk. Viem, že dnes v noci sa to stane. Dnes v noci konečne ochutnám život dospelých. Jemne ma pokladá na mäkký madrac postele. Hladí ma snáď všade. Na rukách, na bruchu, na stehnách, lýtkach, na tvári. Začne ma bozkávať na krku, pokračuje až k prsiam, cez ktorých medzeru prejde až k bruchu. Čím dolenižšie ide, tým viac zabáram hlavu do vankúša. Hladí ma po vnútornej strane stehien, a mne to spôsobuje neuveriteľnú rozkoš. Vzdychám jeho meno a jemu sa to očividne páči. Jemne ma tam dole pobozká a ja zaryjem svoje nechty do plachty postele. Bozkáva ma tam tak nežne, jemne, som si istá, že ho milujem . Áno, milujem ho z celého srdca. Jeho bozky smerujú tentorkát hore. Zastaví sa na prsiach. Vydráždi ma do nepríčetnosti. Pritiahnem si jeho tvár k mojej a spojím naše pery v hre jazykov. Jemne mi nadvihne jednu nohu a ja cítim aký je vzrušený. Jeho mužnosť ma tam dole príjemne tlačí a ja som v jednom ohni. Pohladí ma po tvári a milo sa usmeje. ,,Pripravená?" Spýta sa ma s úsmevom na tvári. Čo iné sa dá odpovedať ako áno? Prikývnem a jemne ho škrabkám na krku. Nečakane príde bolesť. Zkrivím tvár od bolesti, no hneď na to slastne zastonám. Už viem ako chutí láska so všetkým čo k nej patrí. Na bielu plachtu pod nami dopadne pár kvapiek mojej krvi. Nevnímam to, vnímam len jeho v sebe. Je to neopísateľný pocit. Milujeme sa spolu celú noc v rôznych polohách. Viem len, že túto noc, neuľutujem nikdy.
Cítim jemný dotyk na mojej šiji. Pomaly otvorím oči. Zadívam sa vedľa seba. Nečakane, vidím krásne čierne oči a ich majiteľa. Sasuke sa na mňa usmiava a jemne ma hladí. Nahnem sa k nemu a pobozkám ho. ,,Milujem ťa." Sasukeho hlas sa po izbe ozýva ako ozvena. Moje srdce naplní nevýslovné šťastie. ,,Aj ja teba." Odpoviem mu a odmenou mi je jeho prekrásny úsmev. Naše romantické ráno pokazí otravné klopanie na dvere bytu. Sasuke sa postaví a oblečie si svoje nohavice, ktoré pozbieral zo zeme. Ja si pridržím prikrívku pri svojom tele a dívam sa z postele na chodbu. Sasuke prevzal nejaký dopis a netvráril sa dvakrát nadšene. ,,Čo je to?" Prejdem k nemu omotané iba bielou plachtou. Sasuke si povzdychne a sadne si za stôl. ,,Nemyslel som si, že to príde tak skoro." Mumlal si pre seba. Nemala som tušenie o čom to rozpráva. Sadla som si vedľa neho a pohladkala ho po vlasoch. ,,Čo sa deje láska?" Oslovím ho. Zdvihne ku mne svoj prekrásny pohľad. No jeho oči sú smutné. ,,Povolali ma do vojny." Akoby som zamrzla. Prestala som ho hladkať a len som sa na neho dívala. To je snáď zlý žart! Do vojny?! Akej vojny preboha?! Nie, on nemôže odísť. On nie. Nevedomky začnem plakať. Sasuke ma hneď obíme a utešuje ma, že on sa vráti. Chcem tomu veriť, ale aká je šanca, že sa vráti z vojny živý? ,,Kedy máš nastúpiť?" Zašepkám a čakám nepeknú odpoveď. ,,Zajtra." zašepká hádam ešte potichšie ako ja. Srdce sa mi stiahne ešte viac. Už zajtra?! To hádam nie!
Ten deň, sme prežili vzájomnými prejavmi lásky. Strávili sme ho celý spolu. No keď už odchádzal myslela som, že mi pukne srdce. ,,Sakura, ja sa vrátim, sľubujem." Povie, a naposledy ma pobozká. Silno, najviac ako viem ho obímem. Nechcem aby šiel. To budem v tom byte sama? Dívam sa ako odchádza za východu slnka. Moje srdce sa rozpadlo. Plače, a prežíva nevýslovyný žiaľ.
Na moje šťastie, moja mama presvedčila otca aby som sa mohla vrátiť. S otcom som sa nebavila. Nemala som už o čom. Každú noc, každú, som preplakala. Až raz, jedno decembrové ráno, sa mi urobilo zle. Zatočila sa mi hlava a skoro som spadla keby sa nezachytím o rám dverí. Už je to dva mesiace čo je Sasuke preč, a zatiaľ nemám žiadnu správu či vôbec žije. Mama ma prinúti ísť k doktorovi. To čo mi povedal mi dokonale zmenilo život. Začala som sa z neho tešiť. Dostala som nádej, že sa Sasuke ešte vráti. Túto nádej mi vrátil nový život, rodiaci sa v mojom vnútri.
Bol máj. Moje bruško už bolo dostatočne viditeľné a ani otec s tým nemohol nič spraviť. Neostávalo mu nič iné ako ustúpiť. Sedela som vo svojej izbe a česala si vlasy. Zrazu mi do izby ale vošla Ino a držala v rukách list. Hneď som si pomyslela, že je od Sasukeho. Určite je! Ale, prečo sa Ino tvári tak skleslo? Vytrhnem jej list z rúk a začítam sa.
Vážená slečna Haruno, pán Uchiha ma požiadal aby som vám napísal list ak by sa stalo nešťastie. Bohužial, vám musím oznámiť, že Sasuke Uchiha dňa 13.5.1956 zomrel v boji o túto krajinu. Úprimnú sústrasť.
Nemohla som dýchať. Nedalo sa to. Akoby mi zastalo srdce. Zhrútila som sa na zem. Osudovo som plakala a nemohla som sa nadýchnúť. Anna hneď zavolala pomoc, ale myslím, že mne už nepomôže nič. Ani to dieťa pod mojím srdcom.
3.2.1935-13.5.1956 6.4.1938-15.5.1956
Sasuke Uchiha Sakura Haruno

Títo dvaja zamilovaní ľudia zomreli kvôli svojej láske. On musel odísť a bol zabitý v boji kvôli tomu, že neustále myslel na svoju milovanú, a to sa mu stalo osudným.
Ona zomrela kvôli jeho smrti. Láska dokáže aj zabíjať. Ale títo dvaja ľudia spolidili život. Daniela Haruno v náručí držala malú Irinu Haruno Uchiha a plakala. Zomrela jej dcéra, a pritom sa jej narodila ďalšia. Nad hrobom svojej dcéry a jej milovaného prisahala, že sa o ich dieťa postará.


PS: Je to asi niečo najdlhšie čo somv živote napísala, tak dúfam, že to názorne oceníte!
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mr. Risus Mr. Risus | Web | 19. srpna 2011 v 22:57 | Reagovat

bolo to pekné, škoda len, že to skončilo tragicky, skoro ako Rómeo a Júlia :] krásne píšeš, prečítala som si na tvojej stránke už toho viac :]

2 Drbnuta Kika-chan *lowe SB* Drbnuta Kika-chan *lowe SB* | Web | 20. srpna 2011 v 0:59 | Reagovat

wuuuu, krasne :)

3 world-of-happiness world-of-happiness | 20. srpna 2011 v 19:03 | Reagovat

uzasnéé :) .. :( az ten koniec - nemusel byt tragicky ale je to krasne :-(  :-D  :-)  :-)

4 Mikeira Mikeira | 20. srpna 2011 v 19:20 | Reagovat

Super :D Bylo to úžasnéé

5 Tarei Tarei | Web | 21. srpna 2011 v 11:49 | Reagovat

Ty kokos to bolo aké suprové n_n vážne sa ti to podarilooo akurát škoda že to nebol happyend.. ale aj tak to bolo velmi velmi pekné :-) len tak dalej ;)

6 Naruta-chan Naruta-chan | Web | 21. srpna 2011 v 23:11 | Reagovat

na konci sa mi úplne spustili slzy z očí...na začiatku som si myslela, že to bude mať šťastný koniec, ale opak bol pravdou...nádherné...fakt prekrásne to bolo :-)

7 betusik-chan betusik-chan | Web | 3. září 2011 v 10:59 | Reagovat

uplne mi to pripomina 20 storocie :)  nie vsetko saale konci stastne a taky je zivot ... ale teraz asi najviac lutujem Irinu :(((  ale krasne to bolo :)

8 ~Hellequinassasin ~Hellequinassasin | Web | 23. září 2011 v 16:41 | Reagovat

určite ich dcéra bude veeeľmi krásna ! :3 krásna poviedka T_T

9 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 5:59 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

10 Kawa Kawa | E-mail | Web | 20. května 2012 v 20:03 | Reagovat

ty víš jak rozbrečet člověka... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.