
Je to krátke , ja neviem písať dlhé poviedky :)
Pomaly som sa zviezla po stene na zem. Z očí mi tiekli slzy. Nebol tu. Zostala som sama. Oproti mne je na stene zavesené veľké staromódne zrkadlo. Pozriem sa doň a pohľad na seba samu ma odpudzuje. Vyzerám ako strašidlo. A to doslova. Nepochopím svoj rozum , keď mi kázal klamať všetkým a hlavne Sasukemu. Srdce to nechcelo , ale ja hlúpa , som dôverovala svojmu rozumu. Pritisknem si kolená ku brade a sklopím na ne hlavu. Znovu sa rozplačem , tentokrát ešte viac , a čakám na niekoho , kto by ma dokázal oslobodiť z tejto bolesti horšej ako smrť. Vonku počujem ako zúri búrka , ako ohýba konáre stromov , ktoré udierajú do stien starého domu , ako vietor fúka cez rozbité okná až ku mne. Staré záclony posiate pavučinami a prachom sa vznášajú pod návalom vetra a vyzerajú ako strašidlá. Obleje ma studený pot. Tie zvuky , búrka vonku , záclony podobajúce sa na duchov . . . som maximálne vystrašená. Ale keď vedľa mňa spadne váza s uschnutými kvetmi rýchlo sa postavím. Nenapadá ma žiaden rozumný dôvod , prečo tá váza spadla. Rýchlo sa rozbehnem preč od vchodových dverí , ďalej do domu. Vyzlečiem si pršiplášť , ktorý ma aj tak neochránil pred studenými dažďovými kvapkami. Z vlasov mi tečie voda , maskaru mám rozmazanú až niekde pri brade a moje oblečenie je celé dotrhané od konárikov z lesa. Zastanem až niekde vo veľkej honosnej jedálni. Teda , aspoň myslím že bola honosná. Je tu veľa starých obrazov , veľký jedálenský stôl a kopa stoličiek. Všetko pokryté prachom a pavučinami. Nikdy som nemala moc v láske pavúky. Chcela som ísť ďalej , do ďalších dverí , ktoré boli na konci jedálne. Už som bola pri nich keď sa zrazu podlaha podo mnou prepadla a ja som padala do útrob starého domu. Kričala som a metala rukami všade okolo seba , aby som ubrzdila pád. Moc to nepomáhalo ale nakoniec som aj tak spadla na niečo mäkké. Prestala som kričať a začala som sa obzerať okolo seba. Ťažko som dýchala a ruky som mala pritisnuté na svojom srdci. Bilo tak strašne rýchlo , že som myslela že mi vyskočí. Tu dole to vôbec nevyzeralo tak ako hore. Bola tu kopa sviečok , ktoré boli teraz zapálené , staré madrace na zemi aj s vankúšmi , malá knižnica , nespočetne veľa krabičiek cigariet a plno jedla. Postavila som sa z jedného madraca , na ktorý som dopadla. Prešla som ku knižnici , v ktorej bola jediná kniha. Nestihla som si prečítať autora ani názov , pretože zrazu za mnou niečo buchlo. Oči sa mi roztvorili strachom a dych sa mi zatajil. Od hrôzy som ani nedýchala. Len som tam tak nehybne stála. ,,Sakura?" Ten hlas som poznala! Rýchlo som sa otočila. Strach zmizol tak rýchlo ako prišiel. ,,Sasuke!" Skríkla som radostne a rozbehla sa za ním. Stál prekvapene na jednom mieste. Skočila som na neho a privinula sa mu na krk. Tískla som ho tak silne ako som len mohla. Dokonca mi z očí vybehlo aj pár sĺz. Sasuke mi priložil svoje studené ruky na pás a aj on ma objal. No nič nehovoril. Po chvíli ma od seba jemne odtisol a díval sa mi do očí. Musí byť veľmi nahnevaný. Ja ho chápem , ale musí pochopiť , že mi je ľúto že som ho klamala. Už otváral ústa že niečo povie no predbehol ho môj vzlyk. Rozplakala som sa ako malá. Vedela som , že by na mňa nekričal ani nič také ale proste , počuť jeho sklamaný hlas , hlas plný bolesti by bolo pre moje uši tou najhoršou pesničkou. Kľakla som si na zem a rukami si ovinula telo. Vzlyky mnou lomcovali ako ešte nikdy. Také pociti aké vo mne boli teraz som ešte nezažila. Strach , neistota , bolesť. Viem , že on je ten , ktorému som tak ublížila no mne to bolo tak strašne ľúto! Myslela som , že ma tam nechá a pôjde preč. No on si kľakol ku mne a objal ma tak pevne , že som skoro nemohla ani dýchať. ,,Maličká , ale no tak to nemyslíš vážne. Prečo plačeš? Prosím prestaň." Je ku mne taký milý a ja si to ani nezaslúžim. Obímem ho tiež a pozriem sa mu do očí. On mi palcom zotrie slzy z tváre a pohľadí ma po líci. ,,Sak , veď ty vieš , že ja by som na teba nemohol kričať. Ja ťa milujem. Ale tento podraz . . . no proste potreboval som si prečistiť hlavu , no aj tak si ma našla. Milujem ťa , maličká počuješ?" Tieto slová sú také krásne. No ja si ich nezaslúžim. ,,Ja si nezaslúžim tvoju lásku." Som rada , že sa mi podarilo vytvoriť jednu súvislú vetu. Skloním hlavu aby mi nevidel do tváre a hlavne do mojich uslzených očí. Počujem ako si povzdychne a znovu mi chytí hlavu a pozdvihne ju aby sme si dívali do očí. ,,Sak , ale ja ťa milujem. A viem , že aj ty mňa. Ja som ti už dávno všetko prepáčil. Len neviem či ty mne už áno. Spravil som ti toho omnoho viac, skoro si kvôli mne zomrela , takže to ja by som sa ti mal ospravedlňovať." Bolo mi ťažko počúvať to. Ako mohol tvrdiť , že mi toho spravil omoho viac ako ja jemu? Veď , preboha oklamala som ho v tom , že si ho nepamätám! To je neodpustitelné! Ale . . . on mi aj tak odpustil. Naozaj ma miluje. A ja milujem jeho. Nahnem sa k nemu a zavriem oči. On spraví to isté a hneď , ako sa naše pery spoja hrajú vášnivú hru o nadvládu. Zhodí ma na madrac , ktorý mám za chrbtom a pomaly mi začne vyzliekať ešte stále mokré tričko. Ja sa mu hrám s vlasmi a jemne vzdychám nad dokonalosťou tohto okamžiku. Za tričkom nasleduje podprsenka , rifle a ostatok. Pomilovali sme sa spolu. Teraz , ležím na Sasukeho hrudi a snažím sa zaspať. On ma jemne hladí po ramenách a šepká mi do ucha ako ma miluje. Je niečo krajšie? Ak áno , ja o tom nič neviem.
Konečne nejaký happyend že? :D Nie som moc spokojná s tým ako som to napísala ale tak čo už . . . páčilo sa? Btw som spokojná s ohlasmi na nový design . . .ďakujem vám ^^


jéé ... moc hezky jdi to ukončila, škoda že je už konec... a k tomu designu - je naprosto bombastickej !!!
taky bych takovej chtěla 